Otázka na správnom a búrka
Otázka na pravom mieste,
v čase búrky chladného dažďa
Srdce mäkké ako chlieb,
rozdané nehou, láskou,
do poslednej omrvinky,
pre tento svet
veľký a predsa malilinký.
Brieždenia úsvitu,
do dvoch dlaní,
súmrak, ktorý sa
hadí pod oknami
ako had.
Tma sa stáva
sestrou Severky.
Nájde sa v ňom každý
ako jesenné kvapky v daždi.
Dážď ma zelenú,
keď zasvieti biela,
pripraví sa, treba ísť.
Po bielej farbe semafora,
zasvieti okamžite červená
a roztopí sa ako slza z kremeňa.
Studený dážď, búrka zastaví,
hromové blesky sa spustia,
stromy zaplačú – konáre ich ruky
zdvihnú sa k nebu.
Jeden mrak za mrakom
k silnej búrke vedú,
až kým na oblohe rozhostí sa mesačný svit.
Krásne je byť búrkou.
Jej sila pretrhnutá silná, nekompromisná niť,
pretrhnuté sú laná
so slučkou na krku.
Holuby už nespievajú hrkú – hrkú.
A búrka naďalej hrá svoj prím,
iba Boží Syn, dokáže všetko zastaviť,
keď pretrhnú sa laná,
keď pretrhne sa Adrianina niť.
Po búrke zhasne slnko i všetky túžby.
Básnik pod oknami domov kráča.
V korunách stromu kvíli zranené vtáča.
Básnik, sám nevie, kto je zač,
možno osamelý navždy, osamelý hráč.