Gabriel Németh román Srdce na mraky úryvok
Vojdem do kuchyne, pristúpim kávovarnej kanvici a spravím si kávu. Pijem iba kvalitu, / popradskú /. Kávu zalejem, tá prijemne rozvoniava po celej kuchyni, položím ju na stôl a premýšľam.
Práve som sa pohádala s Dušanom, v poslednom čase sa akosi hádame častejšie. Vie ma tak vykoľajiť, priam zúrim, sama sa nespoznávam.Je prefíkaný. Hádku začne on, potom ma nechá rozzúriť sa, sklapne uši ako nejaké zajačisko, ako ináč je nadlho ticho, každý počuje rozzúrenú iba mňa
a on sa stáva ten anjelik na svätom obrázku.
Nikoho to, ale nezaujíma, kto rozvíril hladinu rodinnej búrky, to už je samozrejme bezpredmetné, a ako vravieva neskôr na svoju obranu.
“ Veď kto sa háda? Ja nie. V byte počuť iba Tvoj hlas. Môj nie.“ Mužská rafinovanosť.
Ide ma roztrhnúť, keď také čosi od neho počujem. Dušan pije, je alkoholik,
so mnou je málo, nevenuje sa mi, pre neho to je normálne, keď je preč a ja som sama, ale pre mňa nie. Dobre ovláda repliku:. žena má variť, starať sa o deti, stáť pri sporáku, znášať svoj údel a mlčať ako hrob.
V stredu mal znova vypito, okolo jednej v noci prišiel domov s kamarátom z vojenčiny, z ktorým sa stretol po deviatich rokoch. Pokiaľ nevypili liter domácej slivovice jeho priateľ ostával u nás, cítil sa doslova ako doma, spravil si také pohodlie, že som si myslela, že bude u nás aj spať.
Mala som čo počúvať: vulgárne správanie obidvoch opitých, ich oplzlé vtipy a falošný spev.Podobal sa viac na zavýjanie psov ako na dokonalé chlapské spievanie: Špivanky, špivanky, kdze sce še vžaľi . Na horách nerostľi na poľu nežaľi
Vo štvrtok bol lazar, prespával opicu. V chladničke našiel misku kyslej nakladanej kapusty a to bolo jeho jedlo na celý deň. V piatok, keď som mu chcela vytknúť čo robí, zabrzdil ma, s tým, že vie, je si vedomý čo spravil,
a vôbec mi nedovolil, aby som pokračovala a vytýkala mu chyby.
V sobotu mi pomáhal nepretržite v záhrade, chcel odčiniť hriechy, ktoré spáchal s pohárom v ruke, keď hasil ako správny hasič svoj smäd.
V nedeľu o 15:50 mal byť futbal, nemal však peniaze na lístok, samozrejme potreboval čosi aj na pijatiku, veď klin sa klinom vybíja. Desať korún mu bolo treba na lístok a aspoň štyridsať na dínom – dánom po futbale v krčme pre priateľov. Päťdesiatku korún na takú nedeľnú zábavičku pre mužov bolo viac než dosť.
8.
Ktorá žena by pripustila a dala svojmu manželovi takýto peniaz na jeho pitie? Musela by si odkrojiť z krajca chleba, ktorý bol určený pre domácnosť. A potom čo? Ostalo by iba vyzerať kurence z oblohy a celý týždeň byť hladný.
Preto som váhala, či mu peniaze vôbec dám. Dušan sa o desiatej naraňajkoval, vypil kávu a začal si očesávať strnisko. Chcel omladnúť, vyzerať lepšie, lenže pred týždňové alkoholické excempóre , mu na kráse nepridalo, skôr pribudli vrásky a o kruhoch pod očami ani nehovoriac.
Už okolo pol deviatej som začala variť. Dobrá mäsová polievka z mladého kohúta, takú by nenavaril, ani šéfkuchár majster v šesť hviezdičkovom hoteli. Nechcem sa chváliť, ale variť viem, veľa ma naučila moja mama. Bola som učenlivá mladučká žienka, ktorá bola bystrá a rada sa učila..
Vedela som, že varenie sa mi zíde, ako každej žene, neskôr doma, keď bude riadiť svoju domácnosť. V rúre sa mi piekli pečené zemiaky s kmínom, a údená krkovička, ako príloha sa k tomu mala podávať červená kapusta na sladko, alebo domáce uhorky.
Bolo leto, dalo by sa povedať na toto obdobie až dusno. Mali sme otvorené okná, fúkal mierne silný vietor, otvorili sme i balkónové dvere a vetrali. Menší prievan nikomu nezaškodí, aspoň nemusíme používať ventilátor. Kto mal rád horúce leto, prišiel na svoje. V tom prásk, dvere sa zabuchli. Plastové okná ostali v poriadku, išlo však o ten zvuk, ktorý Dušana vyľakal. Ja som bola na takéto čosi pripravená.
Ak si v byte vetrá musíte občas počítať s buchotom dverí. Stalo by sa akurát iba to, že by Vás vyplašil spomínaný rachot, nič menej, nič viac. Okná boli zaistené na vetračku, tým by sa im nič nestalo. A dvere? Tie boli drevené, nové novučičké,, kúpené nedávno
„ AnciKrista, zľakol som sa ako zasratý pes v búde. To tie okná, aspoň jedny, sa nedajú zatvoriť?“
„ Čo nemáš čisté svedomie? Hriechy z minulého týždňa ťa dobiehajú? “ Trafila som klinec po hlavičke a to bola voda na Dušanov mlyn.
„ Neprovokuj! Mám pravdu, ...Čo keby sa okná rozbili? Čo by si robila? “
„ Okná boli otvorené iba v kuchyni a v obývačke, hocijaký vietor by prišiel, okná by sa nerozbili. To Ty, Dušan, silou mocou rozbíjaš svojou pijatikou naše manželstvo. Piješ jeden deň za druhým, ani sa nedostaneš z opice a už utekáš do krčmy. “
„ A kde mám ísť na hajzel sa vysrať, keď mi netreba? “
„ Raz to oľutuješ, Dušan, ale budeš už neskoro.“
„ Len sa vyhrážaj, kým Ti....“
„ Čo? Veď to povedz.., že ma zbiješ... To jediné vieš.... Piť, biť sa a nič viac.“
9.
Ktosi zazvonil, muž stíchol a ja taktiež, nemusí nikto počúvať naše každodenné hádky.„ Som v kúpeľni, holím sa. Choď otvoriť.“
„ Idem. “ utrela som si ruky do utierky a šla. Vo dverách stála susedka Veronika Veselá z tretieho poschodia.
„ Pani suseda, prišla som, či by ste mi nepožičala kakaový puding, pečiem, a akosi som sa v obchode pomýlila a kúpila som vanilkový.“
„ Samozrejme. “ dodávam a súhlasne si medzi rečou prehodili pár slov. Slovo dáva slovo, ženské jazyky nepopustia, také sú však ženy. V tom som zacítila akoby sa v rúre mäso pripekalo.
„ Okamih, hneď vám prinesiem puding“ som povedala a rázne vošla do kuchyne, odstavila som radšej rúru a načahujem sa na spomínanú vec, ktorú odo mňa suseda žiadala. „ Horí, horí Volajte hasičov.“ dodal škodoradostne Dušan a rehotal sa na celý byt ako kôň.
„ Uvariť jeden nedeľný obed nedokážeš a ešte Ty máš reči, čo, a ako sa ja správam. Pozri sa na seba, potom na druhých.“ oduševnene zvyšoval na mňa Dušan hlas. Teraz trafil na tú pravú strunu. Dobre vedel, že treba v hádke pokračovať, ináč si svoje nevybojuje.
„ Prestaň, pretože z Teba spravím kakaový prášok. “ zrevem na neho.
Môj hlas sa otriasol po celým bytom, ani nečudo, z manžela som švorc na nervy. To je jeho štýl a teraz mlčí ako zabitý, akože on nič, on muzikant. Vyšla som z kuchyne, na chodbu k dverám a kakaov´m pudingom v ruke Odišla. Ani sa jej nečudujem.
Veď môj ctený manžel svojim krikom vyplaší, aj leva v kríkoch. Sústavne z nášho bytu počuť hádku, už ma to skutočne nebaví. Mladý pánko, sa oholil, prezliekol do novej košele, dal si novú kravatu a sako. Mal ho nové, kúpené asi pred troma mesiac mi, obliekol si ho hádam dvakrát. Sadol si zásadne za stôl. Dobre vedel, že veľa jesť nebude, pripravoval sa, že nosom bude obšmietať jedlo, ktoré som v nedeľu varila. To, že ide so mnou obedovať, bola iba jeho divadelná hra na sviatočnú nedeľu a bolo viac než jasné, kto je jej scenáristom.
Dušan, môj manžel.
Krkovička, ktorú mu dávam na tanier sa trocha pripiekla, ale iba trochu,
dala sa jesť. Dušan zjedol polievku, k tomu si dal zeleninu a kohútie mäso. Pozrie sa na hodinky, čas, je pre neho neúprosný
„ Dám ti aj druhé jedlo.“ Núkam ho.
„ To ako Ti mám jesť spečené mäso na popol ? Dám si pri futbale
pečenú cigánsku. Bude mi chutiť oveľa viac ako táto Tvoja krkovička. Potrebujem päťdesiat korún. “
„ Óó, päťdesiat cigánskych detí, budem potom živiť ja. Toľko nedám a ani nemám.“ rázne odmietam. “
10.
Bolelo ma ako Dušan, stoj, čo stoj presadzuje svoje a mňa hádzal cez palubu. Ostávam sama, bez manžela, partnerovej opory a lásky.
„ Ale máš a dáš! Rozumela si? Dáš.“ dodá panovačne.
Vstal od stola prešiel na chodbu, vybral mi z kabelky pädesiat korún. Natiahol na seba topánky, ani sa nerozlúčil, odchádzajúc za sebou, zabuchol dvere a mne ostávajú oči pre plač. Bolelo ma to, že práve ja mám takého manžela. Futbal trval dvakrát štyridsaťpäť minút.
Bola som doma, oblečená. Topánky som mala na nohách, keby..., hanbím sa to povedať, keby trebalo z domu utekať. Dušan je nielen alkoholik, je agresívny tyran. Bije sa, upokojí sa iba vtedy, kým neuvidí krv.
Kuchyňu som dala do poriadku, umyla som riad a spravila menšie kozmetické upratovacie úpravy, ktoré kuchynka potrebovala Bolo šestnásť hodín pätnásť minút, na ihrisku prebiehal prvý polčas, mala som čas dať byt, ako tak do poriadku. Nečakane sa však dvere otvorili, do bytu vošiel zakrvavený Dušan. Pozrela som na neho a vystrašene sa ho spýtala
„ Čo sa Ti stalo? “
„ Dnes sa neoplatí povedať nikomu pravdu do očí, pretože skončíš ako ja.... “ odušuje sa moja drahá, opitá polovička ako tágo od kulečníka.
„ Akú a komu si povedal pravdu? “ položila som mu zásadnú otázku.
„ Lacovi Predmerskému z vedľajšie bloku som povedal, že jeho manželka je kurva a takto som dopadol. Ale ty si, Elena, ešte väčšia kurva skurvená.“
Dušan ma udrel tak, že druhú facku mi dala stena. Zabalansovala som zatackala sa a udrela sa o hrot kuchynského stola. Bola to príšerná bolesť na hrot kuchynského stola. zakrvavela som sa, krv zo mňa tiekla ako voda z hasičskej cisterny.Vybehla som z kuchyne a utekala preč z domu k sestre, aby mi ošetrila rany, ktoré boleli, pálili, strašne pálili
Tá, keď sa na mňa pozrela, povedala mi.
„ Ela, ale Tebe ide krv akosi aj spod ucha. Zanesieme ťa na pohotovosť. “
Milan, manžel mojej sestry Evy, naštartuje auto a my odchádzame na pohotovosť. Tam ma ošetria, mám natrhnutú hornú peru a čosi s ucho, preto musím ostať v nemocnici. Tam uvidíme, aké mám zranenia.
Pre istotu lekár, ktorý vypisuje moju diagnózu a jej následky, ma doporučí
na magnetickú rezonanciu, tá napovie oveľa viac, ako bude treba. Verím lekárom. Nechávam si s dovolením primára na oddelení, kde ma okamžite prevezú, mať pri sebe mobil.
Ráno okolo desiatej volám rodine, mame, otcovi, sestre Viere a a bratovi Karolovi. Dušan ma vôbec nezaujíma. Je mi ľahostajný, aspoň tak ako ja jemu, keď pije, nie je doma a ja som sama. Moje zranenie je vážne, krvácam.
Zdravotné sestry na príkaz službokonajúceho lekára ma okamžite ošetria, rany obviažu gázou, s tým, že ma zajtra čaká magnetická rezonancia.
Pospím si trocha. Aspoň tých šesť hodín, viac sa ani nedá, okolo šiestej ráno tu, na oddelení začína vládnuť nemocničný ruch. Po raňajkách a po podaní liekov je primárska vizita a ja som už teraz nedočkavá, čo ma vlastne čaká.
11.
Možno po ubolenej, ale hviezdami rozprestretej oblohe, ráno, ktoré bude biele, bielučké, plné nádeje. Otázka znie..., či pre ďalšiu bolesť, alebo nádej, ak nie pre lásku, aspoň pre porozumenia srdca s niekým, ktorý dokáže milovať, mať rád, nikdy neublížiť a je človeku večnou oporou
Docent Kavka, je muž v zrelom veku, ku každému milý a zhovievavý,
na každého si nájde a čas, a najmä každému pacientovi s pokojom a kľudom, vysvetľuje, ako bude prebiehať jeho liečba. „ Dobrý deň, pani Kamenská, smiem sa spýtať, ako ste došli k takému to zraneniu? “
Manžel je alkoholik, zbil ma. Prosí Vás, ak by aj prišiel, nepúšťajte ho ku mne. Chcem si aspoň na pár dní od neho oddýchnuť.“
„ Nechcete ho dať na súd za závažné poranenie, ktoré došlo dôsledku jeho opilosti? Podľa vašich zranení Váš manžel, je alkoholik, agresívny a nebezpečný tyran rodiny a pre svoje okolie. Súd mu môže nariadi alkoholickú liečbu, defacto, vy by ste sa mohli okamžite rozviesť, zbavili by ste sa ho a zariadili by ste si taký život, ako si zaslúžite. Udrieť ženu, je to posledné, čo neznesiem. “
„ Pouvažujem nad tým, pán primár.“
„ Dovolíte, pani Kamenská, vyšetrím Vás.“
Primár sa dotkne mojej tváre.
„ Bolí to? “
„ Áno, bolí.“
„ Skúste pohnúť sánkou. Bolí to veľmi? “
„ Dosť mám pocit, že by som nedokázala ani jesť.“
„ S uchom je to ako? “
„ Je citlivé a bolestivé na dotyk a akosi na pravé ucho odvtedy slabo počujem.“
„ Rozumiem. “Primár Kavka sa otočí k vrchnej sestre, ktorá drží môj zdravotný záznam v ruke, potom k izbovému lekárovi Františkovi Domianovi
„ Na magnetickej rezonancii nech sa pani Kamenskej, pozrú nielen na ústnu, ale i na podušnú časť tváre.“
„ Rozumiem.“ súhlasne prikývne vrchná sestra, a pre mňa sa vizita nateraz končí. Ďalšie vyšetrenie ukáže, čo a ako to bude so mnou.
Psychicky som vyčerpaná, chvejem sa. Bojím, čo bude ďalej, či ma budú musieť operovať. Strach a strach, neznesiteľná úzkosť ma chytá a sadá na moje srdce, až mi nedovolí sa nadýchnuť
Je to zvláštny nepríjemný pocit, hruď Vám stihne a vy sa nedokážete nadýchnuť. Poprosím primára, či by som za ten čas, čo som na oddelení, nemohla mať pár posedení u psychológa. Zdá sa mi, že to čo ma momentálne trápi je psychického rázu. Aspoň sa komu si vyžalujem, a hneď mi bude lepšie na duši.